Rozmýšľal som nejaký čas či sa vyjadriť k téme Môj vzor na GCM. Ak totiž chcem byť úprimný a pravdivý a ak mám písať naozaj o svojom vzore, tak to potom môže vyzerať tak, ako keby sme si s kolegom navzájom nahrávali do kariet. Ale keďže blog má byť aj o tom čo cítim a ako veci prežívam a vnímam, tak som sa rozhodol, že sa odosobním od takýchto konšpirácií a v slobode vám napíšem čo mám na srdci.
Áno, správne ste pochopili, že mojím vzorom z GCMka je môj kolega a skutočný priateľ Štefan. A teraz si možno ťukáte na čelo, že ako môže byť on vzorom mne ak ja som vzorom jemu. Tak teda kto je lepší ak obidvaja sú vzorom? … Správnu odpoveď na túto otázku jasne napísal sv. Pavol v liste Korinťanom: “Dary milosti sú rozličné, ale Duch je ten istý. Aj služby sú rozličné, ale Pán je ten istý. A rozličné sú aj účinky, ale Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých, je ten istý. Každý však dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok.” (1 Kor 12,4-7). Čiže, máme sa vzájomne obohacovať v tom, v čom sme iní, jedineční a výnimoční. Prejdem teda rovno k téme, lebo u Števa nachádzam hneď niekoľko vecí:
1. Kultúra úcty
Človek sa učí celý život. Ja som dosť cholerická povaha a mnohokrát vybuchnem tam kde nemám. Platí to v každej oblasti môjho života. Boh ma ale mení a veľkú zásluhu má na tom práve Števo. On bol obdarovaný rozvahou a citom pre podniknutie konštruktívneho kroku. Mnohokrát sú totiž pri výchove (či už žiakov alebo našich vlastných detí) v našej kultúre ešte uplatňované skôr kroky deštruktívne. Poznáte to: “Toto musíš! Tamto nesmieš! A chráň ťa Pán Boh, ak to urobíš inak! Toto všetko sa ti môže stať! Bu-bu-bu!!!” Boh sa ale veľmi dotýka jeho srdca a dal mu múdrosť správnym spôsobom poukázať na problém a reagovať tak, aby sa “previnilec” necítil ponížený, ale prijatý a aby sám od seba chcel zmeniť to, čo koná (alebo vykonal) nesprávne. Polopate povedané: Byť ako náš Nebeský Otec. Je to úžasný dar a viem, že viacerí ste to u neho už zažili.
2. Systematickosť
Tento pánko má proste vo všetkom poriadok. Čas rozvrhnutý, aktivity zadelené, všetko systematicky naplánované. Jasné, že nejde vždy všetko podľa plánu. Ale nemať žiaden plán a systém vám dokáže zobrať kvantum energie a času, lebo sa strácate vo veciach, ktoré robíte. Myslím, že v tejto oblasti ho do veľkej miery ovplyvňuje aj jeho manželka (ktorá mimochodom tiež učí na našej škole, takže vlastne mi môže byť vzorom aj ona:)). Tak napríklad taká jednoduchá myšlienka ako v nedeľu večer si napísať jedálniček na celý týždeň, to k nám domov prišlo práve od Murárikovcov. Keď to moja manželka skúsila zaviesť, sama zistila, že jej cez týždeň robí menej stresu čo bude variť, lebo už nad tým nemusí rozmýšľať. A tiež mi ľahšie dokáže napísať nákupný zoznam. Ale naspäť ku Štefanovi. Devízou jeho systematickosti je, že dokáže stihnúť oveľa viac vecí ako ja. A toto sa od neho učím.
3. Odovzdanosť Otcovi
Raz ráno som vstúpil do kabinetu s hroznou náladou. Bol som unavený, znechutený a vyčerpaný. Frflal som na čosi, o čom som si myslel, že to už fakt nemá zmysel a že to proste nepôjde. Použitím idiomu povedané “hádzal som hrach na stenu”. Môj kolega na mňa nereagoval nijak sladučko terapeuticky, štýlom neboj, všetko bude dobré. Zvýšeným a ráznym hlasom mi povedal: “Tak žiješ v Božom kráľovstve alebo nie?” Nastalo ticho a potom sa začal za mňa nahlas modliť. Nič viac som nepotreboval. V mojom srdci som začul Boží hlas ako mi hovorí: “Chcem sa o to postarať, ale potrebujem od teba povolenie. Tvoju dôveru.” To bolo konanie chlapa, ktorý vie kam patrí a vie kto je jeho Otcom. Jeho úplná odovzdanosť a dôvera a z nich prameniaca reakcia na moju letargiu mi zmenili celý deň a možno zachránili nejakých študentov pred nepríjemným angličtinárom.
PS: Pozor! Dokáže si z vás aj vystreliť. Raz v lete sme kamsi spolu išli jeho autom. Boli už letné horúčavy. Keď došiel po mňa, nasadol som do auta a hneď mi to bolo dosť nepríjemné, lebo to sedadlo bolo strašne horúce. Chvíľu som to neriešil, lebo som si myslel, že jeho auto stálo celý deň na slnku, tak to iba ono vyhrialo tie tmavé kožené sedačky. Po troch minútach si hovorím že to slnko bolo fakt silné a po piatich som bol Bohu vďačný, že v mojom aute nie sú kožené sedačky, lebo asi ten materiál dlhšie drží teplo a je to už vážne neznesiteľné. Po siedmych minútach mi to nedalo a pozrel som sa na palubovku. Skoro mi oči vypadli. Vykurovanie sedadla spolujazdca bolo nastavené na najvyšší stupeň. Cielene!!! A ktosi sa na tom len schuti zabával. Aj o tom je priateľstvo 🙂
gcmnitra.wordpress.com 